SVK | Evolučné trendy vo fyzickej príprave hráčov vo futbale – individualizácia

Futbal sa mení, meníme i tréningový proces? Svetový vývoj a nielen vo futbale, ide veľkým tempom vpred. Vplyvom rôznych faktorov náš klubový futbal pomerne oneskorene reaguje na vývoj. Futbal sa mení a menia sa i požiadavky na fyzickú prípravu hráčov a hlavne  na výber hráčov. Rozsiahla štúdia Evolution of Physical and Technical Performance Parameters in English Premier League (Vývoj parametrov zápasového výkonu pre rôzne hráčske pozície v anglickej Premier League) popisuje detailne vývoj niektorých fyzických a technických požiadaviek na hráča v rokoch 2006-2013. Celková vzdialenosť ubehnutá hráčom sa v priebehu siedmich sezón takmer nezmenila. V sezóne 2006/07 bola 10 679 m, o desať rokov neskôr 10 881 m. To je nárast o dve percentá. Vzdialenosť ubehnutá vo vysokej intenzite HSR , teda v rýchlosti 19,8-25,1 km/h, zaznamenala nárast 30 percent a počet akcií hráča v tejto hladine vzrástol dokonca o 50 percent. Vzdialenosť absolvovaná v šprinte, teda v rýchlosti 25,1 km/hod a viac, vzrástla o 35 percent, z 232 m na 350 m. Počet akcií v šprinte dokonca zaznamenal nárast o neskutočných 84 percent! Keď sa pozriete na zoznam 25 najrýchlejších hráčov v anglickej elitnej súťaži, 18 z nich sú hviezdy svetového formátu. Z toho sa dá ľahko odvodiť, že samotná rýchlosť nemôže zaručiť, že z hráča bude hviezda. Ale naopak to platí takmer stopercentne: v súčasnom futbale nemôžete byť top hviezda, ak nemáte rýchlosť.

V Premier League sú požiadavky na každý post špecifikované. Napríklad hrotový útočník, ktorý nedosahuje 32-33 km/h, je len ťažko konkurencieschopný. Rozdiely medzi jednotlivými postami sú v početnosti šprintov aj v ich dĺžke. Defenzívny stredový hráč si vystačí s 250 metrami v šprinte za zápas. V rovnakom zápase prekoná krajný stredový hráč v šprinte takmer 900 až 1000m. To znamená štvornásobok. Ale zatiaľ čo stredný stredový hráč bude šprintovať s priemernou dĺžkou tri štyri metre, krajný stredový hráč absolvuje často dvadsať/tridsať metrové šprinty.

Ak chceme vo futbale dosahovať výraznejšie zlepšenie vo fyzickej príprave s dôrazom na výbušnosť (zrýchlenie) a rýchlosť, no nemyslíme len lokomočnú, ale i akceleračnú, deceleračnú, reakceleračnú, reakčnú, či mentálnu a hernú musíme pristúpiť k zmene metodiky kondičnej prípravy a hlavne prejsť k individualizácii. V podstate každý hráč v dnešnom vrcholovom futbale si ide svoj špeciálny mód. Musí síce, ako desaťbojári v atletike, vedieť viac-menej všetko z futbalu, ale každý má ešte svoju silnejšiu stránku, ktorá je podporená určitou fyziológiou. V nej by mal ešte viac vyniknúť a podľa toho by mal trénovať. Na základe vývojových trendov musíme cielene zlepšovať hlavne rýchlostné parametre, no prispôsobené postom (hernej pozícii) a požiadavkám zápasu na základe dátovej analýzy.

Ak krajný stredový hráč beží za zápas 25 tridsaťmetrových šprintov a stredový stredopoliar absolvuje 100 šprintov, ale s dĺžkou troch až štyroch metrov, a oboch hráčov budem v tréningu kondície pripravovať rovnakým spôsobom, rovnakými  metódami, tak s najväčšou pravdepodobnosťou minimálne jedného z nich nepripravujem optimálne. Každý post má iné nároky na akceleráciu, deceleráciu, dĺžku šprintov a pod. To je záležitosť, ktorá sa zatiaľ v našom futbale vo väčšine klubov moc nerieši. Nevidíme často individuálnu fyzickú prípravu pre jednotlivé posty. Nezohľadňujeme, čo hráč robí v zápase, a neprispôsobujeme tomu tréningové jednotky. Pritom rozdielne nároky medzi postami sú obrovské. Na to, aby sme s veľkým množstvom individuálnych dát mohli pracovať, musíme postupne zmeniť i štruktúru realizačných tímov. V nich potrebujeme viac ľudí, viac odborníkov a v dnešnom futbale je už nevyhnutnosť mať v realizačnom tíme kvalitného dátového analytika. S tromi či štyrmi trénermi sa profesionálny tím už nedá trénovať v primeranej (optimálnej) kvalite.

Nie je možné kopírovať modely z minulosti a dúfať, že budú konkurencieschopné do budúcnosti. Všetko je dnes totiž už inak. Hra, požiadavky na hráča, jednoducho všetko sa zmenilo a mení. Všetko naozaj mieri k veľkej individualizácii fyzickej a hernej  špecializácii. Každý hráč je individuálny a tak isto každé mužstvo. Nemôžeme preto zovšeobecňovať, môžeme len poukazovať na nejaké všeobecne platné princípy a trendy.

U nás zväčša absentuje individuálna kondičná príprava pre jednotlivé posty – postová kondícia vo futbale. Moderné trendy sú o analýze a o maximalizácii výkonu hráča. Nechcime trénovať čo najviac (objem), ale čo najviac optimálne. Súčasný futbal na špičkovej úrovni sa líši od toho v minulosti v intenzite hernej i pohybovej. Pre každého hráča je optimálny tréning iný. V atletike tiež netrénujeme osemstovkára so šprintérom rovnako.

V súčasnom vrcholovom futbale môže mať na stav organizmu vplyv i najmenší detail. Preto sa dnes skúma napríklad aj voľba hudby, ktorá hrá po tréningu v kabíne. Rocková muzika rozpumpované telo neupokojí, pritom my potrebujeme, aby čo najrýchlejšie začala regenerácia a agresívna hudba ju spomaľuje. Rieši sa nielen výživa, ale aj teplota ľadového kúpeľa, spánková hygiena. Vychytávajú sa mnohé detaily, ktoré majú výrazný vplyv na výkon hráča.

Mnoho našich družstiev zatiaľ trénuje trošku naslepo, robíme trochu rýchlosti, trochu akcelerácie, trochu vytrvalosti a potom sú hráči pripravení trochu na všetko. Nepripravujeme individuálne hráčov na priblíženie sa k ich fyziologickým limitom. Ak hráčov správne vyberieme a pripravíme ich atleticky na hranici ich limitov, tak zistíme, že aj u nás môžeme vytvoriť vysoko konkurencieschopný tím, ktorý nemá problém s rýchlosťou, ani s nedostatkom šprintových akcií. Máme dosť ihrísk, budujeme akadémie s talentovanými hráčmi a jediné, čo potrebujeme je na základe požiadaviek moderného futbalu maximalizovať a optimalizovať ich fyziologické možnosti.

Nie je to však také jednoduché, mnohí si povedia, že keď urobíme rýchlostné testy, tak na základe toho môžeme pristúpiť v tréningovom procese k zlepšeniu a optimalizácii fyzickej prípravy hráčov.  Testy však všetko neodhalia. Hráčov na základe testovania môžeme rozdeliť do troch skupín. Prvá skupina na základe výsledkov testovania bude na tréningu rýchlejšia ako v zápasoch. Druhá bude dosahovať rovnaké výsledky v zápase aj v tréningu. Tretia preukáže najlepšie výsledky v zápasoch. A to je tá najcennejšia skupina, pretože potrebujeme hráčov, ktorí predvedú maximum v ostrom zápase, a nie v tréningu. Atletickým testovaním nikdy nezískame dáta, z ktorých by sme mohli usúdiť, kto bude najrýchlejší v zápasovom prostredí pod psychickým tlakom a v spojení s rýchlosťou rozhodovania. V tréningu to nie sme schopní stopercentne nasimulovať. Zápasové dáta sú však už dnes pomocou GPS systému ľahko dostupné. Tiež vieme, že čím je hráč rýchlejší, tým je mu bližší model šprint-chôdza. Čím je pomalší, tým väčší sklon má naopak k monotónnej pohybovej záťaži – nabehá síce veľa metrov, no nedosahuje parametre moderného futbalu v metráži HSR, maximálnej rýchlosti, či v počte akcelerácií a decelerácií. Preto je dôležité od mládežníckych kategórií zameriavať sa na správny výber hráčov s dôrazom na rýchlostné požiadavky moderného futbalu.

K tomu, aby sme mohli pracovať na optimalizácii rýchlostných požiadaviek na hráča, musíme ešte zdôrazniť potrebu rozvoja výbušnej sily, musíme mať presne a dobre postavený tréningový mikrocyklus. Na výbušnej sile sa nedá pracovať bez toho, aby organizmus mal energetické zdroje a bez toho, aby bol odpočinutý. To je jednoduchá rovnica, ktorú pozná každý tréner. Väčšina mužstiev výbušnú silu nerozvíja efektívne u hráčov preto, že nemá zmapovaný tréningový mikrocyklus. Pomocou oka toho totiž nie sme schopní. Potom nie sme schopní zistiť optimálne tréningové dávky pre jednotlivých hráčov. Aby sme mohli trénovať v optimálnom čase a v optimálnom zložení, potrebujeme poznať odozvu organizmu na záťaž, čo je zatiaľ pomerne veľký problém. Pretože u nás väčšinou v kluboch nevyužívame potrebné technológie, nemapujeme ani dávkovanie, ani reakciu organizmu na zaťaženie, tak akýkoľvek pokus o rozvoj výbušnosti a rýchlosti je trochu streľbou naslepo. Občas sa zhodou šťastných okolností môžeme trafiť, ale vo väčšine prípadov sa netrafíme.

Máme mnoho vzdelaných trénerov, kondičných trénerov, fyzioterapeutov. Problém je v tom, že aj keď je cvičenie perfektne nastavené a ideálne rozvíja napríklad svalovú silu, tak v okamihu, keď nie je správne zasadené do tréningového mikrocyklu, efektivita tréningu bude záporná, nulová alebo len ľahko plusová. Síce pracujeme – trénujeme, ale dôležité je pracovať v správnom okamihu so správnymi hráčmi a so správnym dávkovaním. Toho momentálne nie sme schopní, pretože sme zaspali v technológiách v rámci zisťovania odozvy organizmu hráča na záťaž v tréningovom mikrocykle a v realizačných tímoch väčšinou absentujú dátoví odborníci využívajúci najmodernejšie technológie pre optimalizáciu výkonnosti hráčov.

Ak chceme efektívne trénovať, tak musíme brať v úvahu všetky získané a dostupné informácie podložené dátovými údajmi. Na základe informácií a dátovej analýzy zápasov a  technológií vyšetrujúcich odozvu na záťaž organizmu, potom môžeme implementovať informácie do reálneho tréningového procesu, kde však samotný transfer musí zohľadňovať individualizáciu hlavne na základe postov, prispôsobenú pre vlastných hráčov, to je podmienka pre efektívny rozvoj výkonnosti na základe progresívneho kondičného tréningu s dôrazom na rýchlostné schopnosti.

Zdroje:
1. BUSH,M: Evolution of match performance parameters for various.  https://www.sciencedirect.com, 2015
2. DUFOUR,M.: Pohybové schopnosti v tréninku: Rychlost. Mladá fronta a.s.,Praha: 2015
3. HARTMAN,P.:  V čem český fotbal zaostává? Analytik popsal nedostatky a aspekt rychlosti. https://isport.blesk.cz/,2019